Likávka a Martinček (Ružomberok)

Napisal:  Stanislav Hatala [email protected] v Maji 2006

Dobry den,moj otec pochadza tiez z Likavky. A pamatam si,ze viackrat spominal meno Hrcka.Lenze to som mal vtedy ine zaujmy a priority.A tak az teraz,po dlhom case by som chcel odcinit aspon cast svojej viny a preskumat svoj povod a povod rodu Hatala.Aj cez tuto skusenost si vazim Vasu snahu a cinnost.Chystam sa aj ja do Likavky,aby som sa pokusil na matrike zistit nieco viac.Rad by som si prezrel kroniku Likavky,ktoru spominate,neviem vsak,kde ju hladat a ci mi bude umoznene si ju prezriet.Zelam Vam, ako aj sebe,aby sme splatili svoj dlh voci nasim predkom a odovzdali svojim potomkom aspon cast informacii a dokladov. S pozdravom, Stanislav Hatala

ROK 2004 Napisal Michal Hrcka:

Dnes som bol na „polnom vyskume“ v Likavke. Naucil som sa par veci tak vam o nich poviem. Uz davnejsie som vedel co nemam na papieri tomu neverim a dnes sa mi to potvrdilo. Pocul som druhu a tretiu verziu osidlovnia dediny Hrckovcami. Prvu mi rozpraval otec. Dalsia vec ktoru som sa naucil: treba do terenu chodit s diktafonom, notebookom a scanerom pripadne fotoaparatom a blokom a perom. Smola, ze som mal len ten notebook a pero. Zato som vsak ziskal uradne overenu fotografiu mojho pra-starkeho Tomaša Hrčku narodenho v roku 1882. Fotografia je rozmerov 6,5 x 7,5 cm. Na prednej strane je zobrazeny Tomas Hrcka s fuzikmi, vestou, ofinou vycesanou do vrchu a sakom. Nad nim je napis pravdepodobne brkom: „Tomas Hrčka“. Na zadnej strane je pravdepodobne kovovym redisovim pierkom purpurovym tusom napisane: „Úradne svedčím (podčiarknute) že táto podobenka? vyzobrazuje Tomáša Hrčku 1882 roku narodeného obyvatela z Martinčeku. Gualský? notár (úradna pečiatka:)“ Fotografiu mi zapozical Alojz „Alino“ Hrčka. Tento mi aj rozpovedal jednu z verzii prichodu Hrčkovcov do tejto oblasti.

Vytah z troch verzii od Miroslava Hrčku – Mojho otca, Alina Hrčku – jeho bratranca a Ivana Hrčku – suseda Aina v Likavke.: Hrčkovci vraj prišli na konci počas 30 ročnej vojny okolo roku 1630. Na hrad Likava a do vtedajsej dediny, ktora lezala tesne pod hradom Likava smerom od terajsieho bocneho vchodu, prisli ako slobodni vozari. Su dve verzie predosleho posobiska a miesta prichodu. Jedna je ze prisli z Finska a druha ze z vychodu. V tomto obdobi sa hovori o troch klanoch Hrckovcov. Delili sa podla prezivok hlav rodin. Kazdy z otcov sa volal Hrcka ale mal inu prezyvku. Jeden sa volal Oliš (Olis s mekcenom na „s“), dalsi Zajac a dalsi Tabak. Posledneho volali vraj tabak preto ze ako prvy priniesol do Likavky Tabak. Ja osobne som najviac previazany s Rodmi Olis a Zajac. Z klanu Olis pochadzal vraj moj stary otec a z klanu Zajac stara mama. Tu vznika zaujimava zhoda nahod. Moja stara mama sa totiz volal za slobodna Hrckova. Avsak ak je povera/legenda spravna. Od roku 1630 sa krv jednotlivych klanov tak premiesala ze v sucasnosti ide o uplne diferentne rody a menovcov. Dalej som sa dozvedel ze niektori dalsi Hrckovci uz rodokmene spracuvavali. Je to vsak zo strany Tabak. Tiez som sa dozvedel ze v muzeu v Ruzomberku je pravdepodobne kronika Likavky, ktoru pisal nejaky mnich a je v nej tato skutocnost popisana. Nakolko su tieto dnes zistene informacie spravne nevie. Dufam vsak ze sa mi ich podari podlozit faktami. Ked nascanujem fotografiu prinesiem vam ju prave na tychto strankach.

Zo starších dejín Likavky
Začiatky osídlenia obce Likavka možno sledovať už pred 13.storočím. Dokazuje to aj typ názvu obce, ktorý zaraďuje túto osadu k najstaršej skupine obcí v Liptove. Najdôležitejším svedkom osídlenia tejto časti Liptova v 13.storočí je kostol sv. Martina biskupa v Martinčeku. Zachované včasnogotické prvky sa datujú do obdobia okolo roku 1260. Kostol bol vybudovaný pre viaceré osady, ktoré boli v jeho blízkosti (Likava, Lisková), až neskôr vznikla pri ňom osada, ktorá bola pomenovaná podľa patrocínia kostola Svätý Martin, Martinček. V rokoch 1332 – 1337 pôsobil tu farár Šimon, ktorý svoj ročný príjem odhadol na 1 1/2 hrivny. Prvá písomná zmienka o osade Likava je v neznámej listine z obdobia vlády Bela IV. (1235 – 1270), o ktorej sa zachovala zmienka z roku 1341. Kráľ daroval likavský majetok údajne zemanovi Mikulášovi a jeho potomkom, ktorí ho vlastnili až do roku 1335. K týmto zemanom patril asi aj Ladislav z Likavy (de Likua), ktorý sa zúčastnil roku 1300 pri metácii majetku Čerín. Župan Donč pri uplatňovaní svojich zámerov – hospodárskych i staviteľských prinútil roku 1335 majiteľov likavského majetku na výmenu za časť majetkov, ktoré boli vyčlenené z Liptovského Trnovca. V tomto roku sa totiž pred turčianskym konventom sťažoval Anda, syn Petra, že Sad, syn Milatha s ostatnými príbuznými, ktorí boli spolumajiteľmi majetku „Lichwa“, ho vymenili bez jeho vedomia. Ďalšia vetva zemanov z Likavy roku 1341 od kráľa Karola Róberta získala majetky vyčlenené z Ľubele. Osada Likava ležala pri dôležitej krajinskej obchodnej ceste, vedúcej zo Zvolena cez Revúcku dolinu popri Ružomberku (kde bola križovatka obchodných ciest) a smerovala cez Oravu ďalej do Poľska. Nad touto cestou dal župan Donč vybudovať v druhej polovici 30.rokov 14.storočia hrad, ktorý dostal názov podľa pôvodnej osady – Likava. Dedina Likava a jej majetok bola neskôr kráľovským majetkom a súčasťou hradného panstva Likava. Hrad patril do polovice 15.storočia uhorským kráľom. Plnil vojensko-strážnu funkciu nad obchodnou cestou a bol aj sídlom kráľovských majetkov v západnom Liptove. V septembri 1431 obsadili Likavu husitské vojská, ktoré sa tu udržali až do roku 1434. Kastelánom na Likave bol Ján Mesphet z Hluku na Morave, ktorý je známy už roku 1425. Roku 1435 je Likava majetkom Jána Huňadyho. Likava od 2.polovice 15.storočia do polovice 16.storočia mala niekoľko vlastníkov alebo záložných držiteľov. Získal ju napr. Pongrác z Liptovského Mikuláša, Peter Komorovský, Ján Korvín, Ján Zápoľský, Ľudovít Pekri, Ján Krušič, dlhší čas patrila Ilešháziovcom a Tökölyovcom. V rokoch 1672 – 1700 boli na hrade Likava vykonané väčšie stavebné úpravy a vybudované nové opevnenia s piatimi baštami. V jeseni roku 1707 hrad na rozkaz Františka Rákocziho II. zbúrali. O prvej dedine Likava v 2.polovici 14. storočia a v 15.storočí sa písomná zmienka nezachovala. Chotár osady sa dostal k majetku hradného panstva Likava. Osada Likava sa nespomína ani v súpise dedín a mestečiek, ktoré roku 1469 patrili k panstvu Likava; uvádza sa mestečko Ružomberok s Černovou, Vlkolíncom, Bielym Potokom a Villa Ludrovou, osada Medokýš, Lisková, Dubová, Stankovany a Zamrzlô. Po zničení hradu Liptov roku 1474 boli aj majetky a mestečká tohto panstva pričlenené k Likavskému panstvu. V polovici 16.storočia k hradnému panstvu Likava patrili mestečká Ľupča, Ružomberok so štyrmi vonkajšími ulicami Biely Potok, Villa Ludrová, Černová a Vlkolínec, mestečko Bobrovec, Liptovský Trnovec, Liptovská Sielnica a dediny Stankovany, Gombáš, Švošov, Hrboltová, Likavka, Lisková, Teplá, Svätá Mara, Jarkovice, Pavlova ves, Bobrovček, Sokolče, Ľubela, Bešeňová, Lúčky, Potok. Nové osídlenie pod hradom Likava – podľa výskumov F. Uličného – s názvom Likavka, odvodeným od názvu hradu, vzniklo koncom 15. – začiatkom 16.storočia a spolu s ostatnými dedinami a mestečkami patrilo do Likavského panstva. Najstaršie správy o ňom sú v daňových registroch z tohto obdobia. Roku 1536 a 1557 likavské sedliacke domácnosti platili kráľovi daň od dvoch port (okrem richtára), v roku 1588 boli zdanení od piatich port. Podľa urbára z roku 1551 bolo v Likavke 11 sedliackych domácností, ktoré zaznamenávame aj v roku 1580. Podľa tohto urbára museli sedliacke domácnosti z Likavky vyplatiť zemepánovi po 26 denárov na Juraja, na Michala a na Vianoce. Každoročne teda platili po 78 denárov. Okrem toho mali povinnosť voziť panské obilie (ovos, pšenicu, jačmeň) a soľ z hradu do mlyna a zomleté nazad na hrad. Dodávali na hrad drevo a likavský pivovarník musel na Likave variť pivo. K ich povinnostiam patrilo voziť seno z panskej lúky do stodôl a stajní na majeri. Lúku museli sami obrobiť. Pre potrebu hradu chytali vo Váhu ryby a privážali ich na hrad. Na hrade museli opravovať pekársku pec. Okrem týchto povinností manželky želiarov (v roku 1549 to bolo14 domácností) museli čistiť črevá zabitého dobytka pre panskú kuchyňu. V polovici 16. storočia bol v Likavke aj vodný mlyn a píla. Želiari museli obhospodarovať majer Likavského panstva. Dedina Likavka veľmi trpela prechádzajúcimi vojskami, ale aj nedostatkom. V roku 1600 sa uvádza v Likavke 23 obývaných poddanských domov, 17 dvorov bolo opustených. Pri potoku stál mlyn. Podľa urbára mala roku 1625 Likavka 12 sedliackych usadlostí, v ktorých žilo asi 25 rodín a 38 želiarskych domov. Ročnú daň platili na sviatok sv. Juraja, Michala a na Vianoce po 2 florény a 86 denárov. Želiari spolu so želiarmi z Martinčeka platili 23 florénov. K povinnostiam likavských poddaných patrilo napr. odovzdávať dežmu od baranov a oviec podľa ich počtu tak, ako ju dávajú valasi. Mlynár musel vykŕmiť jedného brava a vykonávať mlynárske práce okolo mlyna. Likavčania mali povinnosť voziť do mlyna slad, zomletý slad doviezť nazad do panského pivovaru a v čase, keď sa varilo pivo, dať na pomoc jedného človeka. K ich povinnostiam patrilo aj doviezť a odviezť na hrad z mlyna zomleté obilie, skosiť a zhrabať panskú lúku a odviezť seno, ženy mali na zámku cúdiť obilie a zo zabitého dobytka čistiť vnútornosti. Okrem toho do mlyna z hradu vozili na mletie soľ, ktorú museli aj nazad do hradu doviezť. Neďaleko od Váhu na potoku bol novopostavený mlyn a vodná píla, mlynár bol povinný na nej rezať dosky. Každý sedliak musel priviezť na pílu 6 klátov, z ktorých sa rezali na píle dosky. Okrem týchto povinností musel každý sedliak odovzdať 6 sliepok, každý jedného kapúna, po dve husi a po 20 vajec. Želiari mali dať napr. po tri sliepky (spolu 81) a po 8 vajec. Všetci sedliaci spoločne mali dať 2 teliatka, 4 prasce, 3 zajacov, 30 drozdov, 4 jariabky. Podľa zápisnice kanonickej vizitácie z roku 1713 mala Likavka a Martinček 497 obyvateľov, v roku 1715 bolo v Likavke 16 daňovníkov, v roku 1787 v nej žilo 883 obyvateľov a bolo tu 89 domov. V roku 1828 v 179 domoch žilo 1228 obyvateľov. Obyvatelia Likavky museli vydržiavať aj prechádzajúce vojská. V roku 1736 boli prinútení odovzdať pre vojakov kniežaťa Lobkovica naturálie (vajcia, maslo, slaninu, bryndzu, pálenku, korenie, med, haringy a pivo). Vojaci spôsobili tak Likavčanom škodu za 4 florény a 93 denárov. Veľká bieda postihla obyvateľov Likavky a Martinčeka v roku 1768. Búrka a prívaly im zničili celú úrodu, trpeli hladom, žili v úzkosti, biede a nedostatku „nemajúc napospol z domu do domu kus chleba, úfajúce že nam Pan Buh noveho chleba a jinej živnosti požehnati ráči, jako se to y ukazalo na lukach na poli jednem i druhem tež i v tretem, kde hrachy a pohanky posiate sme meli, tež i w zahradach jak pre živnost tak i pre odev…“. Nedostatok bol taký veľký, že nastal hlad. Obrátili sa preto o pomoc k Liptovskej stolici, pretože nielen že niet obilia na sejbu, ale ani predpísané dane nebudú môcť platiť. Sociálna a hospodárska situácia v obci sa nezlepšovala ani v nasledujúcich rokoch. 23.januára 1769 sa Likavčania opäť sťažujú Liptovskej stolici, že páni Likavského hradu im bránia pásť dobytok v Likavskej doline a v Čebrati, hoci ho tam predtým mohli pásť slobodne. Mnoho dobytka preto museli predať; požiadali Liptovskú stolicu o pomoc, aby sa mohli so svojím statkom vrátiť opäť na pasienky. V roku 1770 sa obyvatelia Liskovej, Likavky a Martinčeka sťažujú cisárovi. Poukazujú na svoju chudobu, dlhy voči Liptovskej stolici a na rôzne neprávosti, ktorých sa im od vrchnosti dostáva. Sťažnosť riešila Miestodržiteľská rada v Bratislave 3.augusta 1770. Odstúpila ju na riešenie Liptovskej stolici. V roku 1785 sa obyvatelia Likavky znovu sťažujú na pána Likavy, grófa Jána IIešháziho, ktorý im zamkol obilie do stodôl a chce im ho predať, pretože neplnia svoje daňové povinnosti voči Liptovskej stolici. So svojou sťažnosťou sa obrátili k županovi Liptovskej stolice grófovi Ladislavovi Prónaymu. Roku 1827 sa richtár obce Mišo Kralovenský sťažuje Liptovskej stolici, že už dva roky upozorňujú, že Váh im poškodzuje pole pri soľnom sklade, podmýva breh a obyvatelia Likavky nestačia sami udržiavať cestu do Paračky. Prosí, aby na opravu a údržbu tejto cesty bola určená ešte jedna obec. Nové podmienky, ktoré nastali po roku 1848, ovplyvnili ďalší vývoj obce a život jej obyvateľov. Základným zamestnaním bolo síce aj naďalej poľnohospodárstvo, ovčiarstvo, drevorubačstvo a pltníctvo, ale keď boli vybudované v 2.polovici 19.storočia v Ružomberku priemyselné podniky, mnohí obyvatelia Likavky, Martinčeka a okolitých dedín získali v nich zamestnanie a obživu. zdroj: www.likavka.sk

V zozname clenov Hasicskeho zboru v Likavke je aj: Hrčka Ivan a Hrčková Miriam, je aj Ivan HRČKA Preventivár zboru. Likavský hrad Ako každý hrad na Slovensku, i tento bol vystavaný mozoľnatými rukami poddaného ľudu a hojne pokropený krvou nespočetných bojovníkov. Tento zámok obletuje mnoho starých povestí, ktoré sa zachovávajú medzi pospolitým ľudom. Jedna z nich rozpráva, že býval na ňom kedysi mocný pán, ktorý mal krásnu dcéru. Chcel ju násilne vydať za bohatého šľachtica, pána neďalekého hradu. Ženích bol pekný, bohatý, len jednu chybu mal, že bol veľmi bezbožný. Nelákalo zbožné dievča jeho bohatstvo, ani krása a odpudzovala ho jeho bezbožnosť. Keď sa dozvedela o otcovom úmysle, dlho do noci plakala vo výklenkoch hradu. Začul jej plač statočný šuhaj, ktorý sa vracal z roboty domov horou pod hradom. Pýtal sa krásnej dcéry pána hradu, prečo plače. Keď mu všetko rozpovedala, ponúkol sa jej, že ju vyslobodí z rúk nesvedomitého otca a odprevadí, kde len chce. Ešte tej noci vnikol do hradu, odniesol dievča a ono, keď videlo aký je statočný i pekný, ponúklo sa mu za ženu, hoci bol len chudobný gazdovský syn. Obliekla si pekný slovenský kroj, pracovala na poli, žila v chudobe, ale bola šťastná. Toľkoto hovorí jedna z mnohých povestí. Ako história hovorí, zaujal Ružomberok a s ním aj Likavu roku 1397 moravský markgróf Prokop, ktorého vypudil mocou až roku 1399 kráľ Žigmund. Likavu a s ňou aj Ružomberok dáva kráľ Žigmund roku 1406 uhorskému palatínovi Mikulášovi Garovi a Jánovi Garovi, ktorí ju mali v držbe asi do roku 1418. Stávali sa už v tých časoch pokusy, že likavské panstvo začalo ťarchy Ružomberka, ustálené vo výsadných listinách neoprávnene zvyšovať, proti čomu Ružomberčania podali kráľovi Žigmundovi žalobu. Kráľ Žigmund v listine zo dňa 27. júna 1429 zakazuje likavskému kastelánovi od mesta vyberať viac zemepanskej pozemkovej dane ako 50 mariek, stanovených výsadnou listinou z roku 1340. Po dlhom čase pokoja nastaly pre Likavu a jej panstvo v 15. storočí nepokojné, rušné časy. V septembri roku 1431 vtrhli do Liptova husiti, vedení Prokopom Veľkým, pod rúškom nočnej tmy zmocnili sa lesťou Likavy, ktorú vypálili a rozbúrali. Po ich odchode roku 1434 dostal Likavu do majetku Ján Hunyady, ktorý ju dal znova vybudovať. Po ňom dostala sa do moci násilníka Petra Komorovského, kapitána Jiskrovho, ktorý panoval na Likave veľmi kruto. Po ňom ho mal v moci v rokoch 1474 až 1478 kráľ Matej I., ktorý roku 1478 daroval ho svojmu synovi Jánovi Korvínovi „kniežaťu liptovskému“, ale roku 1494 zmocnili sa ho spupní Zápoľovci. Po tragickej smrti kráľa Ľudovíta II., ktorý zahynul na bojišti pri Moháči v auguste roku 1523, nastali v Uhorsku nepokoje. V rokoch 1569-1580 bol pánom Likavy, z priazne kráľa Ferdinanda, chorvátsky veľmož Ján Krušič. Od roku 1580 až do polovice 17. storočia boli vládcom Likavy Illésházovci. V polovici 17. storočia dostala sa Likava do moci Tökölyho. Za jeho panovania niekoľko ráz bolo likavské panstvo javiskom vojnových udalostí. Tak roku 1670 došiel cisársky generál Heister a začal zámok Likavu obliehať. Zámok bránil Nemessányi s istým Bockom. Keď v zámku v istú noc zbadali, že v Heistorových šancoch niet nikoho, posádka zanechala zámok, ušla a rozišla sa do hôr. Povesť hovorí, že mladý Tököly počas tohoto obliehania ušiel preoblečený do ženských šiat. Búrlivo začalo sa v likavskom okolí i 18. storočie. Ešte sa nezahojili mnohé rany, ktoré ho zastihli v tökölyiovských búrkach a v nepokojných časoch za tým nasledujúcich, a už. roku 1703 dochádzaly z východného Slovenska správy o novom povstaní, na čele ktorého stál František Rákóczi. Ešte koncom roku ,1703 obsadili povstalci Ružomberok a 18. decembra kapitulovala pred nimi i Likava. Rákóczi dal Likavu r. 1707 zrúcať. Vtedy zahynulo toto hniezdo ukrutností navždy. Od tých čias z hrdého panského hniezda trčia už iba rumy, ktoré nám pripomínajú zašlú slávu zemepánov. Táto irónia osudu diktuje doteraz odplatu za storočné utrpenia, popáchané na slovenskom ľude. K hradným múrom Likavy, vedie na severnej strane stará hradná cesta. Prvou bránou prídeme do úzkeho podlhovastého dvora, druhou bránou popri mohutnej štvorhrannej veži do druhého dvora, resp. spodného hradu a odtiaľ do gotickorenesančného, pomerne ešte dosť dobre zachovalého horného hradu, pozostávajúceho zo štyroch budov a malého dvora. Opísať likavský hrad bolo by ťažko, tento zámok treba vidieť. Stačí len raz vyjsť si na najvyššiu jeho polohu a krásny pohľad odtiaľ zanechá v človeku nezmazateľné dojmy. Je to skutočná rozprávka, ktorú si je hodno na mieste prečítať.

zdroj: neznamy ….To mozem urobit teraz strucne. Zdeno Hrcka pracoval v cs. zahranicnej sluzbe do zaciatku 90. rokov, v tej dobe myslim aj zomrel. Inak viac informacii o nom nemam.